Ja vás vyvediem

Homília na 5. pôstnu nedeľu

Keď sa povie „hrob“, toto slovo v nás evokuje koniec. Ak sa telo vloží do hrobu, niet už cesty späť. Skončili plány, sny, túžby, predsavzatia. Skončil život… Hrob je znakom absolútneho obmedzenia, ba ukončenia, akejkoľvek ľudskej činnosti. Hrob, miesto tmavé, chladné, miesto, ktoré nás odlučuje od našich milovaných. Hrob je symbol absolútneho konca… Naozaj?

Dnešnú 5. pôstnu nedeľu nám zaznieva Božie slovo, ktoré hovorí: „Otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov… … a spoznáte, že ja som Pán.“ Počúvame o nádeji, ktorá presahuje aj hranice hrobu. Počúvame o úžasnom Božom prisľúbení. Vieme, že Božie slovo je stále aktuálne. Tieto slová nezaznievajú len Izraelčanom. Zaznievajú nám všetkým.

Práve v tejto ťažkej dobe je tento Boží prísľub ako balzam na dušu. Karanténa urobila hroby z našich domovov. Deň čo deň smer medzi tými istými múrmi. Deň čo deň robíme našu každodennú rutinu tak často, až nás to unavuje. A práve v tejto dobe potrebujeme viac premeditovať prítomnosť Boha v našom živote.

Možno hovoríme, alebo si myslíme, spolu s Martou: „Pane, keby si tu bol, toto by sa nestalo!“ Je to pravda, že nás Boh opustil? Je to naozaj tak, že nás nechal uväznených v našich domoch ako v hroboch? Že dovolil urobiť z chrámov, miest modlitby, uzatvorené hroby? Všimnime si, čo Ježiš hovorí, keď sa dozvedá o Lazárovej smrti: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu.“ Aké aktuálne vyjadrenie, ktoré by sme inokedy možno prehliadli.

Sv. omše, sv. spovede, krížové cesty, pobožnosti, spoločné ružence, pôstne kázne… To všetko teraz zaľahlo, sťa by do hrobu. Tento čas je ale dôležitý na obnovu môjho osobného vzťahu s Ježišom. Nechce nám azda Boh touto pliagou povedať: Stoj! Zastav sa! Zamysli sa nad tým, či mi naozaj veríš!

Ježiš prichádza k Lazárovmu hrobu na štvrtý deň od jeho smrti. Ten štvrtý deň v židovskej tradícii znamenal úplnú istotu, že Lazár je mŕtvy. Tento deň znamenal koniec nádeje na jeho život. Veď predsa už páchol… A do tejto situácie vstupuje Ježiš a dáva beznádeji jasný odkaz: Hrob a smrť mi nie sú prekážkou!

My dnes nevieme povedať, dokedy táto situácia potrvá, dokedy budeme musieť byť zatvorení doma a obmedzení. Ale jedno s istotou môžeme povedať, že Boh je s nami a raz nás vyvedie z týchto dočasných hrobov. Jedno, čo chce, je naša dôvera. Chce, aby sme si upevnili náš osobný vzťah s Ním, aby sa aj na nás ukázala Jeho sláva.

Usmejme sa dnes na Pána, usmejme sa pri modlitbe. Úsmev je prejav našej nádeje a dôvery, ktorý si Boh veľmi váži.

Pápež František vyjadril nádhernú myšlienku pri požehnaní Urbi et orbi, 27. marca: „… vypočujme si ešte raz radostnú zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami.“ Áno, Boh je s nami a preto sa na neho usmejme, a uvidíme nie hrob, ktorý znamená koniec, ale čas, ktorý nás môže priblížiť ešte viac k Bohu. Usmejme sa na Boha a vyjadrime tým svoju nádej v to, že On nás dokáže vyviesť z našich hrobov.

p. kaplán Michal

Čítať viac

Homília na 4. pôstnu nedeľu

Pane, otvor mi oči…

Je utorok, 10.marca 2020 a počas dňa, ako blesk z neba sa začala šíriť nepochopiteľná informácia. „Do 23.marca 2020 sú zakázané verejné sv. omše a kostoly sa kvôli nebezpečnému vírusu majú uzatvoriť.“ V ten večer pri sv. omši som videl v očiach veriacich všeličo možné, od nechápavosti, cez smútok, obavy, až po slzy ľútosti. Po kostole sa ako ozvena šírila jednoduchá otázka…“Prečo?“

Ako jednoducho sa táto otázka vysloví, avšak ako urputne ťažko sa človek postupne dostáva k odpovedi. Otázka, „prečo“ je zachytená aj v nedeľnom Božom slove. Apoštoli sa pýtajú Ježiša pri pohľade na slepého: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Prečo tento človek nevidí? A Ježiš dáva jednoduchú odpoveď – má sa na ňom zjaviť Božia sláva.

Je dôležité si uvedomiť, že Ježiš je ten ktorý dáva odpovede. Oni nie sú výsledkom nášho uvažovania, trápenia sa, vymýšľania nových pohľadov, ktoré budú synonymom môjho uvažovania, ale pokorným hľadaním Ježišovej Pravdy, o Bohu, o svete, o človeku, o mne. Denne sme svedkami rôznych osobných drám človeka, ktorý jedná a koná akoby NEVIDEL. Nevidiac zmysel a cieľ svojho života. Nevidiac duchovný zápas, ktorý zúri každý jeden deň v srdci človeka, o ktoré usiluje diabol. Nevidiac potreby človeka vedľa mňa. Nevidiac Lásku, ktorá denne usiluje o moju záchranu.

Sme azda aj my slepí, že nevidíme? Sme. Ale tu toto zamyslenie nekončí. Cesta k Bohu, cesta obrátenia, nikdy nekončí bolestným skonštatovaním ako máme ešte ďaleko k Bohu, pretože práve v tejto chvíli sa deje zaujímavá vec. Ježiš nás hľadá. Tak ako slepca z evanjelia. Ježiš ho vyhľadal, najprv aby ho uzdravil a potom druhýkrát, aby mu pomohol kráčať cestou viery. Nie v silu dobrého zraku, ktorý nadobudol, ale v silu Slova nášho Spasiteľa. V silu Jeho lásky.

To je tá uzdravujúca sila, ktorá hýbe týmto svetom. Aj keď je mnohokrát nepochopená, ako aj v prípade farizejov, ktorí miesto toho aby sa tešili, že slepec nadobudol novú kvalitu života, sú pobúrení, že bol uzdravený v sobotu a ešte k tomu hriešnym človekom. Farizeji majú zdravé oči, a predsa tak skreslene vidia svet okolo seba. Nepotrebujú očného lekára, ale potrebujú sa nechať uzdraviť Kristom. Potrebujú uznať, že svetlo ich životu dáva Boh, ku ktorému sa denne modlievajú. Potrebujú uznať, že k Pravde o Bohu dôjdu iba skrze Boží dotyk. Dotyk Lásky, ktorá sa zjavuje cez Kristov kríž. Pretože tam sa v plnosti zjavuje jeho Láska. A iba ten ktorý zažíva Lásku, ktorý sa učí na ňu odpovedať sa učí znova vidieť. Tak ako vidí Boh.

A to už nie je pohľad výčitiek, či pohľad strachu, ale pohľad dôvery, v ktorom znova nachádzame odvahu žiť pre Svetlo. Ale pohľad, v ktorom sa každý z nás znova nájde. V ktorom nadobudneme istotu, že sme milovaní, že niet hriechu ktorý by nám nemohol byť odpustený a niet nijakej prekážky, aby dnes som na túto Božiu Lásku aj ja odpovedal skrze poslušnosť Kristovmu Slovu.

o. Patrik

Čítať viac

Homília na 3. Pôstnu nedeľu

Milí bratia s sestry. V týchto dňoch prežívame ťažkú skúšku. V nej si dávame zaiste rôzne otázky. Pýtame sa, či to prežijeme, či zostane v zdraví naša rodina, blízki, deti, či máme dostatok liekov, rúšok, zdravotníkov atď. Kdesi medzi tým a tiež zabezpečovaním dostatočných materiálnych zásob na ďalšie dni, sa však už objavujú aj iné otázky. Tie sú hlboko spojené s našou vierou. Pýtame sa, či sa o nás stará Boh, či na nás myslí, keď nás ohrozuje taká strašná epidémia.
Odpoveď dostávame veľmi aktuálne v Božom slove dnešnej nedele. Izraeliti, kráčajúci púšťou z otroctva na slobodu a prežívajúci jednu skúšku života za druhou, si dávajú podobné otázky: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“ Viedla ich k tomu krajná núdza, pretože im na púšti chýbala voda. Teda to, bez čoho sa nedá prežiť. V tejto zložitej chvíli akosi celkom zabudli, ako sa o nich Boh nestále staral už v Egypte, ale aj potom, keď ich zázračne vyslobodil z tohto jarma. Šomrali na Mojžiša a ich postoje boli naplnené reptaním a výčitkami. No aj v tejto chvíli sa ukazuje Božia prozreteľnosť a Boh na tieto obavy odpovedá starostlivosťou o svoj ľud. Zázračným spôsobom im dáva vodu zo skaly.
Na tento úryvok Knihy Exodus nadväzuje dnešné Jánovo evanjelium, v ktorom sa k nám Ježiš prihovára prostredníctvom vzácneho, ale pritom nám tak všedného daru – prostredníctvom vody. Koľko silných posolstiev pritom spojil v evanjeliu Ježiš práve s vodou. Ježiš povedal: „Kto je smädný, nech príde ku mne a nech pije.“(Jn 7,37) Vieme, že na kríži sa nám práve voda ukázala ako jeho dedičstvo, keď Ježiš nechal zo svojho prebodnutého boku vytrysknúť krv a vodu. A Ježiš túžil po tom, aby sa jeho záchrana ľudstva uskutočnila práve skrze vodu a jej duchovné účinky. Preto hovorí učeníkom: „Choďte…a krstite všetky národy…“
Neprekvapuje nás preto, že aj pre prvých kresťanov bola voda veľmi silnou symbolikou. Sami sa zobrazovali najmä v časoch prenasledovania ako „ichtys“, teda ryby (rybky). Kresťania vnímali, že podobne ako ryby môžu prežiť len vo vode, tak aj oni môžu naozaj prežiť len vtedy, keď zostanú žiť vo vode, čiže v krste a jeho účinkoch, v milosti a vernosti Ježišovi. Boli presvedčení, že bez tejto vody sviatostnej milosti ich čaká len životná prázdnota a nakoniec aj smrť.
Určite podobnú duchovnú prázdnotu prežívala aj Samaritánka z evanjelia, hoci si to ani neuvedomovala. Každý deň chodila k Jakubovej studni, aby si nabrala dostatok vody pre seba a svojich blízkych. Žila v presvedčení, že voda zo studne je pre ňu najdôležitejším zdrojom k prežitiu. Až do chvíle, keď ju pri tej studni neoslovil Ježiš. V tej chvíli začína Kristus meniť jej srdce a životný pohľad na to, čo je skutočne dôležité a čo jej môže priniesť naplnenie a trvalé šťastie. Ježiš upriamuje srdce tejto ženy od vody zo studne k celkom inej vode, keď jej pripomína: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Sila týchto Ježišových slov je tak veľká, že Samaritánka – dovtedy ľahkovážna a celkom zaujatá iba hľadaním manžela, keďže už ich mala päť, ale ani s jedným nebola spokojná – sa zrazu cíti oslobodená. Ježiš jej otvára skutočnú cestu šťastia, ktorou je len on sám. A Samaritánka od radosti, že našla Krista, zabúda na svoju minulosť, ale aj na to vedro, ktoré si priniesla, a uteká sa s touto radosťou podeliť s ostatnými. V srdci mala v tej chvíli to najdôležitejšie. Ježiš jej povedal: to, čo hľadáš, som ja, ktorý s tebou hovorím.
Bratia s sestry. Situácia, ktorú práve žijeme, nás všetkých vedie k zamysleniu, čo vlastne v živote hľadáme, pre aké hodnoty žijeme, kto alebo čo je v našom živote najdôležitejšie. Tieto dni nám ukazujú, aké sú naše charaktery. Nachádzame ľudí obetujúcich sa pre dobro iných, pomáhajúcich, ale nachádzame aj postoje egoizmu a nezodpovednosti v mnohých podobách. Ježiš nás však aj v tejto chvíli pozýva, aby sme hľadali v prvom rade jeho vôľu; aby sme „pili zo živej vody“. Je totiž viditeľné, že tak, ako to čítame u proroka Jeremiáša (2,13), sme my ľudia opustili prameň živej vody, ktorým je Boh a „vykopali sme si cisterny“, ktoré sú navyše prasknuté. Opustili sme Boha a šťastie hľadáme často v materiálnych veciach. Pritom stále platia slová sv. Augustína: „Stvoril si nás, Bože, pre seba, a nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Páter Cantalamessa hovorí, že „existujú dva spôsoby, ako sa pokúsiť zahnať smäd po šťastí. Prvou cestou je piť vodu stvorenia, alebo hľadať beznádejne radosť vo veciach. Ježiš nám naopak ponúka svoju vodu, ktorá tíši každú potrebu srdca; ponúka nám svoju pravdu, lásku a svoje priateľstvo. Nie lásku pochybnú, ale vernú; také šťastie, ktoré nie je ohraničené obmedzených priestorom mladosti, ale prerastá až k večnému životu.“ Ježiš nám dáva svojho Ducha, ktorý jediný nám ponúka pravý život.
Bratia a sestry. Nech sú tieto dni chvíľami našej intenzívnej modlitby, chvíľami sebapoznávania, ale hlavne časom hľadania Božej vôle pre náš život. Ďakujme pritom, že nás Boh prijal za svoje deti a že nám v sebe umožňuje nachádzať pravú radosť života. Amen.

Štefan Albičuk, dekan

Čítať viac

Žime v dôvere v Boha

Milí farníci,

prihováram sa vám vo chvíli, ktorá je všade vo svete, ale iste aj v nás spojená s otázkami a neraz i obavami. Vstúpili sme do obdobia pôstu. Ako každý rok, zrejme aj teraz sme ho chceli prežiť a naplniť tak, aby sme sa pripravili na sviatky Zmŕtvychvstania Pána. Možno sme si dali predsavzatie, prišli sme na Krížové cesty, začali sa viac modliť, konať sebazaprenie. A takto sme chceli pokojne dôjsť k Veľkej noci.

Prišli však nečakané udalosti, ktoré doslova zatriasli svetom. Koronavírus, ktorý sa šíri, prináša situácie, ktoré si nepamätajú zrejme ani tí najstarší ľudia. Obavy o život a zdravie, paralýzu mnohých ľudí, strach, konšpiračné teórie, ktoré ten strach ešte prehlbujú, ale aj otázky, či je naše zdravotníctvo v stave pomôcť tým, ktorí to potrebujú. V posledných dňoch sme to všetko pocítili aj my veriaci. Na istý čas bol vydaný zákaz sláviť verejné bohoslužby. Za obdobie svojho kňazstva si nepamätám podobnú situáciu. Je to zvláštne, ale hlavne bolestné, keďže slávenie Eucharistie a jej prijímanie je podstatným prvkom našej viery. Možno si dávame otázky, čo robiť v tejto situácii. Myslím, že je to pre nás výzva a zároveň čas skúšky viery a dôvery v Boha. Viac sa v týchto dňoch pýtajme, čo nám tým chce Boh povedať? V dejinách nachádzame veľa situácií, ktoré veriaci ľudia chápali ako znamenia čias. Možno je práve toto jeden z tých znakov, ktoré nás majú viesť k reflexii, ako je to vlastne s našim životom.

Povzbudzujem vás preto v tejto chvíli, bratia a sestry, k intenzívnejším modlitbám. Osobne i spoločne trávme viac času v uzobraní, berme do ruky ruženec, čítajme viac Sväté Písmo a uvažujme nad Božím slovom. Viac času trávme v rodine spoločne, najmä s deťmi. Jednoducho skúsme žiť aj tieto chvíle s Bohom, pokojne a vyrovnane. S vedomím, že Boh neopúšťa svojich, ale stále sa o nás stará. Sme v jeho rukách. Božia moc je vždy väčšia, než akékoľvek fyzické, telesné, či morálne zlo. Zostávajme spojení v modlitbe za tých, ktorí zomreli v dôsledku tohto vírusu, za chorých, ktorí trpia, za zdravotníkov, ktorí sa o chorých starajú, ale aj za seba samých a za pokoj našich sŕdc.

duchovný otec Štefan

Čítať viac