Milí bratia s sestry. V týchto dňoch prežívame ťažkú skúšku. V nej si dávame zaiste rôzne otázky. Pýtame sa, či to prežijeme, či zostane v zdraví naša rodina, blízki, deti, či máme dostatok liekov, rúšok, zdravotníkov atď. Kdesi medzi tým a tiež zabezpečovaním dostatočných materiálnych zásob na ďalšie dni, sa však už objavujú aj iné otázky. Tie sú hlboko spojené s našou vierou. Pýtame sa, či sa o nás stará Boh, či na nás myslí, keď nás ohrozuje taká strašná epidémia.
Odpoveď dostávame veľmi aktuálne v Božom slove dnešnej nedele. Izraeliti, kráčajúci púšťou z otroctva na slobodu a prežívajúci jednu skúšku života za druhou, si dávajú podobné otázky: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“ Viedla ich k tomu krajná núdza, pretože im na púšti chýbala voda. Teda to, bez čoho sa nedá prežiť. V tejto zložitej chvíli akosi celkom zabudli, ako sa o nich Boh nestále staral už v Egypte, ale aj potom, keď ich zázračne vyslobodil z tohto jarma. Šomrali na Mojžiša a ich postoje boli naplnené reptaním a výčitkami. No aj v tejto chvíli sa ukazuje Božia prozreteľnosť a Boh na tieto obavy odpovedá starostlivosťou o svoj ľud. Zázračným spôsobom im dáva vodu zo skaly.
Na tento úryvok Knihy Exodus nadväzuje dnešné Jánovo evanjelium, v ktorom sa k nám Ježiš prihovára prostredníctvom vzácneho, ale pritom nám tak všedného daru – prostredníctvom vody. Koľko silných posolstiev pritom spojil v evanjeliu Ježiš práve s vodou. Ježiš povedal: „Kto je smädný, nech príde ku mne a nech pije.“(Jn 7,37) Vieme, že na kríži sa nám práve voda ukázala ako jeho dedičstvo, keď Ježiš nechal zo svojho prebodnutého boku vytrysknúť krv a vodu. A Ježiš túžil po tom, aby sa jeho záchrana ľudstva uskutočnila práve skrze vodu a jej duchovné účinky. Preto hovorí učeníkom: „Choďte…a krstite všetky národy…“
Neprekvapuje nás preto, že aj pre prvých kresťanov bola voda veľmi silnou symbolikou. Sami sa zobrazovali najmä v časoch prenasledovania ako „ichtys“, teda ryby (rybky). Kresťania vnímali, že podobne ako ryby môžu prežiť len vo vode, tak aj oni môžu naozaj prežiť len vtedy, keď zostanú žiť vo vode, čiže v krste a jeho účinkoch, v milosti a vernosti Ježišovi. Boli presvedčení, že bez tejto vody sviatostnej milosti ich čaká len životná prázdnota a nakoniec aj smrť.
Určite podobnú duchovnú prázdnotu prežívala aj Samaritánka z evanjelia, hoci si to ani neuvedomovala. Každý deň chodila k Jakubovej studni, aby si nabrala dostatok vody pre seba a svojich blízkych. Žila v presvedčení, že voda zo studne je pre ňu najdôležitejším zdrojom k prežitiu. Až do chvíle, keď ju pri tej studni neoslovil Ježiš. V tej chvíli začína Kristus meniť jej srdce a životný pohľad na to, čo je skutočne dôležité a čo jej môže priniesť naplnenie a trvalé šťastie. Ježiš upriamuje srdce tejto ženy od vody zo studne k celkom inej vode, keď jej pripomína: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Sila týchto Ježišových slov je tak veľká, že Samaritánka – dovtedy ľahkovážna a celkom zaujatá iba hľadaním manžela, keďže už ich mala päť, ale ani s jedným nebola spokojná – sa zrazu cíti oslobodená. Ježiš jej otvára skutočnú cestu šťastia, ktorou je len on sám. A Samaritánka od radosti, že našla Krista, zabúda na svoju minulosť, ale aj na to vedro, ktoré si priniesla, a uteká sa s touto radosťou podeliť s ostatnými. V srdci mala v tej chvíli to najdôležitejšie. Ježiš jej povedal: to, čo hľadáš, som ja, ktorý s tebou hovorím.
Bratia s sestry. Situácia, ktorú práve žijeme, nás všetkých vedie k zamysleniu, čo vlastne v živote hľadáme, pre aké hodnoty žijeme, kto alebo čo je v našom živote najdôležitejšie. Tieto dni nám ukazujú, aké sú naše charaktery. Nachádzame ľudí obetujúcich sa pre dobro iných, pomáhajúcich, ale nachádzame aj postoje egoizmu a nezodpovednosti v mnohých podobách. Ježiš nás však aj v tejto chvíli pozýva, aby sme hľadali v prvom rade jeho vôľu; aby sme „pili zo živej vody“. Je totiž viditeľné, že tak, ako to čítame u proroka Jeremiáša (2,13), sme my ľudia opustili prameň živej vody, ktorým je Boh a „vykopali sme si cisterny“, ktoré sú navyše prasknuté. Opustili sme Boha a šťastie hľadáme často v materiálnych veciach. Pritom stále platia slová sv. Augustína: „Stvoril si nás, Bože, pre seba, a nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Páter Cantalamessa hovorí, že „existujú dva spôsoby, ako sa pokúsiť zahnať smäd po šťastí. Prvou cestou je piť vodu stvorenia, alebo hľadať beznádejne radosť vo veciach. Ježiš nám naopak ponúka svoju vodu, ktorá tíši každú potrebu srdca; ponúka nám svoju pravdu, lásku a svoje priateľstvo. Nie lásku pochybnú, ale vernú; také šťastie, ktoré nie je ohraničené obmedzených priestorom mladosti, ale prerastá až k večnému životu.“ Ježiš nám dáva svojho Ducha, ktorý jediný nám ponúka pravý život.
Bratia a sestry. Nech sú tieto dni chvíľami našej intenzívnej modlitby, chvíľami sebapoznávania, ale hlavne časom hľadania Božej vôle pre náš život. Ďakujme pritom, že nás Boh prijal za svoje deti a že nám v sebe umožňuje nachádzať pravú radosť života. Amen.

Štefan Albičuk, dekan