Pane, otvor mi oči…

Je utorok, 10.marca 2020 a počas dňa, ako blesk z neba sa začala šíriť nepochopiteľná informácia. „Do 23.marca 2020 sú zakázané verejné sv. omše a kostoly sa kvôli nebezpečnému vírusu majú uzatvoriť.“ V ten večer pri sv. omši som videl v očiach veriacich všeličo možné, od nechápavosti, cez smútok, obavy, až po slzy ľútosti. Po kostole sa ako ozvena šírila jednoduchá otázka…“Prečo?“

Ako jednoducho sa táto otázka vysloví, avšak ako urputne ťažko sa človek postupne dostáva k odpovedi. Otázka, „prečo“ je zachytená aj v nedeľnom Božom slove. Apoštoli sa pýtajú Ježiša pri pohľade na slepého: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Prečo tento človek nevidí? A Ježiš dáva jednoduchú odpoveď – má sa na ňom zjaviť Božia sláva.

Je dôležité si uvedomiť, že Ježiš je ten ktorý dáva odpovede. Oni nie sú výsledkom nášho uvažovania, trápenia sa, vymýšľania nových pohľadov, ktoré budú synonymom môjho uvažovania, ale pokorným hľadaním Ježišovej Pravdy, o Bohu, o svete, o človeku, o mne. Denne sme svedkami rôznych osobných drám človeka, ktorý jedná a koná akoby NEVIDEL. Nevidiac zmysel a cieľ svojho života. Nevidiac duchovný zápas, ktorý zúri každý jeden deň v srdci človeka, o ktoré usiluje diabol. Nevidiac potreby človeka vedľa mňa. Nevidiac Lásku, ktorá denne usiluje o moju záchranu.

Sme azda aj my slepí, že nevidíme? Sme. Ale tu toto zamyslenie nekončí. Cesta k Bohu, cesta obrátenia, nikdy nekončí bolestným skonštatovaním ako máme ešte ďaleko k Bohu, pretože práve v tejto chvíli sa deje zaujímavá vec. Ježiš nás hľadá. Tak ako slepca z evanjelia. Ježiš ho vyhľadal, najprv aby ho uzdravil a potom druhýkrát, aby mu pomohol kráčať cestou viery. Nie v silu dobrého zraku, ktorý nadobudol, ale v silu Slova nášho Spasiteľa. V silu Jeho lásky.

To je tá uzdravujúca sila, ktorá hýbe týmto svetom. Aj keď je mnohokrát nepochopená, ako aj v prípade farizejov, ktorí miesto toho aby sa tešili, že slepec nadobudol novú kvalitu života, sú pobúrení, že bol uzdravený v sobotu a ešte k tomu hriešnym človekom. Farizeji majú zdravé oči, a predsa tak skreslene vidia svet okolo seba. Nepotrebujú očného lekára, ale potrebujú sa nechať uzdraviť Kristom. Potrebujú uznať, že svetlo ich životu dáva Boh, ku ktorému sa denne modlievajú. Potrebujú uznať, že k Pravde o Bohu dôjdu iba skrze Boží dotyk. Dotyk Lásky, ktorá sa zjavuje cez Kristov kríž. Pretože tam sa v plnosti zjavuje jeho Láska. A iba ten ktorý zažíva Lásku, ktorý sa učí na ňu odpovedať sa učí znova vidieť. Tak ako vidí Boh.

A to už nie je pohľad výčitiek, či pohľad strachu, ale pohľad dôvery, v ktorom znova nachádzame odvahu žiť pre Svetlo. Ale pohľad, v ktorom sa každý z nás znova nájde. V ktorom nadobudneme istotu, že sme milovaní, že niet hriechu ktorý by nám nemohol byť odpustený a niet nijakej prekážky, aby dnes som na túto Božiu Lásku aj ja odpovedal skrze poslušnosť Kristovmu Slovu.

o. Patrik