Ja vás vyvediem

Homília na 5. pôstnu nedeľu

Keď sa povie „hrob“, toto slovo v nás evokuje koniec. Ak sa telo vloží do hrobu, niet už cesty späť. Skončili plány, sny, túžby, predsavzatia. Skončil život… Hrob je znakom absolútneho obmedzenia, ba ukončenia, akejkoľvek ľudskej činnosti. Hrob, miesto tmavé, chladné, miesto, ktoré nás odlučuje od našich milovaných. Hrob je symbol absolútneho konca… Naozaj?

Dnešnú 5. pôstnu nedeľu nám zaznieva Božie slovo, ktoré hovorí: „Otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov… … a spoznáte, že ja som Pán.“ Počúvame o nádeji, ktorá presahuje aj hranice hrobu. Počúvame o úžasnom Božom prisľúbení. Vieme, že Božie slovo je stále aktuálne. Tieto slová nezaznievajú len Izraelčanom. Zaznievajú nám všetkým.

Práve v tejto ťažkej dobe je tento Boží prísľub ako balzam na dušu. Karanténa urobila hroby z našich domovov. Deň čo deň smer medzi tými istými múrmi. Deň čo deň robíme našu každodennú rutinu tak často, až nás to unavuje. A práve v tejto dobe potrebujeme viac premeditovať prítomnosť Boha v našom živote.

Možno hovoríme, alebo si myslíme, spolu s Martou: „Pane, keby si tu bol, toto by sa nestalo!“ Je to pravda, že nás Boh opustil? Je to naozaj tak, že nás nechal uväznených v našich domoch ako v hroboch? Že dovolil urobiť z chrámov, miest modlitby, uzatvorené hroby? Všimnime si, čo Ježiš hovorí, keď sa dozvedá o Lazárovej smrti: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu.“ Aké aktuálne vyjadrenie, ktoré by sme inokedy možno prehliadli.

Sv. omše, sv. spovede, krížové cesty, pobožnosti, spoločné ružence, pôstne kázne… To všetko teraz zaľahlo, sťa by do hrobu. Tento čas je ale dôležitý na obnovu môjho osobného vzťahu s Ježišom. Nechce nám azda Boh touto pliagou povedať: Stoj! Zastav sa! Zamysli sa nad tým, či mi naozaj veríš!

Ježiš prichádza k Lazárovmu hrobu na štvrtý deň od jeho smrti. Ten štvrtý deň v židovskej tradícii znamenal úplnú istotu, že Lazár je mŕtvy. Tento deň znamenal koniec nádeje na jeho život. Veď predsa už páchol… A do tejto situácie vstupuje Ježiš a dáva beznádeji jasný odkaz: Hrob a smrť mi nie sú prekážkou!

My dnes nevieme povedať, dokedy táto situácia potrvá, dokedy budeme musieť byť zatvorení doma a obmedzení. Ale jedno s istotou môžeme povedať, že Boh je s nami a raz nás vyvedie z týchto dočasných hrobov. Jedno, čo chce, je naša dôvera. Chce, aby sme si upevnili náš osobný vzťah s Ním, aby sa aj na nás ukázala Jeho sláva.

Usmejme sa dnes na Pána, usmejme sa pri modlitbe. Úsmev je prejav našej nádeje a dôvery, ktorý si Boh veľmi váži.

Pápež František vyjadril nádhernú myšlienku pri požehnaní Urbi et orbi, 27. marca: „… vypočujme si ešte raz radostnú zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami.“ Áno, Boh je s nami a preto sa na neho usmejme, a uvidíme nie hrob, ktorý znamená koniec, ale čas, ktorý nás môže priblížiť ešte viac k Bohu. Usmejme sa na Boha a vyjadrime tým svoju nádej v to, že On nás dokáže vyviesť z našich hrobov.

p. kaplán Michal

Čítať viac

Homília na 4. pôstnu nedeľu

Pane, otvor mi oči…

Je utorok, 10.marca 2020 a počas dňa, ako blesk z neba sa začala šíriť nepochopiteľná informácia. „Do 23.marca 2020 sú zakázané verejné sv. omše a kostoly sa kvôli nebezpečnému vírusu majú uzatvoriť.“ V ten večer pri sv. omši som videl v očiach veriacich všeličo možné, od nechápavosti, cez smútok, obavy, až po slzy ľútosti. Po kostole sa ako ozvena šírila jednoduchá otázka…“Prečo?“

Ako jednoducho sa táto otázka vysloví, avšak ako urputne ťažko sa človek postupne dostáva k odpovedi. Otázka, „prečo“ je zachytená aj v nedeľnom Božom slove. Apoštoli sa pýtajú Ježiša pri pohľade na slepého: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Prečo tento človek nevidí? A Ježiš dáva jednoduchú odpoveď – má sa na ňom zjaviť Božia sláva.

Je dôležité si uvedomiť, že Ježiš je ten ktorý dáva odpovede. Oni nie sú výsledkom nášho uvažovania, trápenia sa, vymýšľania nových pohľadov, ktoré budú synonymom môjho uvažovania, ale pokorným hľadaním Ježišovej Pravdy, o Bohu, o svete, o človeku, o mne. Denne sme svedkami rôznych osobných drám človeka, ktorý jedná a koná akoby NEVIDEL. Nevidiac zmysel a cieľ svojho života. Nevidiac duchovný zápas, ktorý zúri každý jeden deň v srdci človeka, o ktoré usiluje diabol. Nevidiac potreby človeka vedľa mňa. Nevidiac Lásku, ktorá denne usiluje o moju záchranu.

Sme azda aj my slepí, že nevidíme? Sme. Ale tu toto zamyslenie nekončí. Cesta k Bohu, cesta obrátenia, nikdy nekončí bolestným skonštatovaním ako máme ešte ďaleko k Bohu, pretože práve v tejto chvíli sa deje zaujímavá vec. Ježiš nás hľadá. Tak ako slepca z evanjelia. Ježiš ho vyhľadal, najprv aby ho uzdravil a potom druhýkrát, aby mu pomohol kráčať cestou viery. Nie v silu dobrého zraku, ktorý nadobudol, ale v silu Slova nášho Spasiteľa. V silu Jeho lásky.

To je tá uzdravujúca sila, ktorá hýbe týmto svetom. Aj keď je mnohokrát nepochopená, ako aj v prípade farizejov, ktorí miesto toho aby sa tešili, že slepec nadobudol novú kvalitu života, sú pobúrení, že bol uzdravený v sobotu a ešte k tomu hriešnym človekom. Farizeji majú zdravé oči, a predsa tak skreslene vidia svet okolo seba. Nepotrebujú očného lekára, ale potrebujú sa nechať uzdraviť Kristom. Potrebujú uznať, že svetlo ich životu dáva Boh, ku ktorému sa denne modlievajú. Potrebujú uznať, že k Pravde o Bohu dôjdu iba skrze Boží dotyk. Dotyk Lásky, ktorá sa zjavuje cez Kristov kríž. Pretože tam sa v plnosti zjavuje jeho Láska. A iba ten ktorý zažíva Lásku, ktorý sa učí na ňu odpovedať sa učí znova vidieť. Tak ako vidí Boh.

A to už nie je pohľad výčitiek, či pohľad strachu, ale pohľad dôvery, v ktorom znova nachádzame odvahu žiť pre Svetlo. Ale pohľad, v ktorom sa každý z nás znova nájde. V ktorom nadobudneme istotu, že sme milovaní, že niet hriechu ktorý by nám nemohol byť odpustený a niet nijakej prekážky, aby dnes som na túto Božiu Lásku aj ja odpovedal skrze poslušnosť Kristovmu Slovu.

o. Patrik

Čítať viac