Bratia a sestry. Stojíme na prahu Vianoc. Tieto sviatky majú vždy svoju idylu, romantiku a vonkajšie čaro. Dôležité je dodať, že nie len pre nás veriacich. Aj neveriaci ľudia, alebo pokrstení, ale nepraktizujúci vieru, zrejme všetci akceptujú tieto sviatky prinajmenšom ako dni pokoja a mieru. Akoby sme v týchto dňoch chceli zastaviť čas a vychutnať si chvíle s blízkymi, ktorých už dnes nemáme vždy pri sebe. Sme šťastní, že práve vianočné sviatky nám znovu umožnia prežiť aspoň chvíľu radosti uprostred tých neustálych starostí spojených s prácou, podnikaním a snahou budovať si lepšie zázemie a budúcnosť.

Lenže Vianoce majú aj svoju hlbokú realitu, svoj základ a svoje korene. Tým základom je vstup Boha v Ježišovi Kristovi do našich ľudských dejín. Bez tejto skutočnosti by boli naše Vianoce podobné len vianočným stromčekom, ktorými zdobíme naše izby, teda bez koreňa. Za určitý čas si ešte udržia svoju sviežosť a vonkajšiu krásu, ale po skončení sviatkov sa z nich stáva hromada dreva a nepríjemného ihličia, ktoré sa snažíme čím skôr vypratať. A tak napriek všetkej tej kultúre „shoppingovania“ a materiálneho zabezpečovania, ktorá sa nám rozrástla nielen pre Vianocami, nám tieto sviatky musia pripomínať ich koreň, a nikto z nás nemá právo ich od tohto koreňa odseknúť. Aspoň nie vtedy, keď ich chceme prežívať ako kresťania.

Triezve a stručné slová z Listu Hebrejom, ktoré počúvame na sviatok Narodenia Pána, nás neoberajú o vianočnú radosť, ale chcú nás vecne a pravdivo informovať o jej koreni: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. V poslednom čase k nám prehovoril ústami Syna, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1-2). Iste, pre každého z nás je Kristus neraz tajomný, niekedy sa nám zdajú jeho slová nepochopiteľné a ťažké, jeho nároky azda až nedosiahnuteľné. No Ježiš, ktorý sa narodil v Betleheme a vstúpil do nášho sveta ako človek, by sa však v nijakom prípade nemal stať pre nás legendou, či nejakým mýtom. Ako veriaci by sme mali poznať dôvody, prečo sa k nemu hlásime, prečo ho prijímame za Pána svojho života a prečo s ním máme potrebu zotrvávať v osobnom vzťahu.

Prajem a v modlitbe vyprosujem vám všetkým, bratia a sestry, aby sme sa aj počas týchto sviatkov znova otvorili Bohu. Nechajme hovoriť Božie slovo k našej duši, stíšme svoje vnútro v pokore a iste zakúsime dotyk Božej lásky v betlehemskom Dieťati.

                                                                                                                                                                                                                                                          Štefan Albičuk, dekan